jozefcuj

       Už v prvých týždňoch, mesiacoch a rokoch po Nežnej revolúcii, ktorá prepukla v novembri 1989, zazneli z úst našich politikov, ekonómov a iných tárajov vyhlásenie o tom, že máme všetky predpoklady na to, aby sme sa o desať, v horšom prípade o dvadsať rokov stali prosperujúcou krajinou. Štátom, ktorý sa svojou ekonomikou a celkovou vyspelosťou vyrovná takým krajinám ako Nemecko a Švajčiarsko. Mnohí z nás vtedy tomu uverili a robili všetko pre to, aby sa ich slová stali pravdivými.

       Ak by sme v tej dobe mali stroj času, ktorý by nám umožnil zaletieť do budúcnosti a overiť si už vtedy pravdivosť ich sľubov a predpovedí, zrejme by sme sa okomžite vrátili späť a naložili s falošnými prorokmi tak, ako si to zaslúžili. Mimochodom, nič nám v tom, možno okrem našej holubičej povahy, nebráni ani dnes.

       A keby sme taký stroj času mali teraz a mohli by sme sa v ňom presunúť o ďalších dvadsať rokov dopredu, zistili by sme zrejme, že na tom nie sme o nič lepšie. Videli by sme Slovensko, rajskú záhradu zamorenú výkalmi nenásytných a stále nepochytaných a nepotrestaných goríl, vypočuli by sme si proroctvá a sľuby nových prorokov a nových mesiášov. Zas by nás so šarmom im vlastným presviedčali o nevyhnutnosti uťahovania opaskov a uťahovali by si z nás aj v iných veciach. Väčšina z nás by žila pod hranicou chudoby, no oni by ustavične obmieľali, že na vine je hospodarská kríza, a my, pretože sme dlho a nehorázne zneužívali sociálne dávky. Presviedčali by nás, že bolo nevyhnutné, napriek výsmechu vyspelého sveta, zmeniť Ústavu a zaviesť nútené práce už nie len pre nezamestnaných evidovaných na úradoch práce, ale všetci budú musieť pracovať za 60 eur. Teda všetci okrem nich. A pán farár, ten, ktorý sa ani v náznakoch nepodobá tomu z filmu o dobrom vojakovi Švejkovi, by na nás z kancľa chrlil nielen síru pekelnú, ale prečítal by nám aj Evanjelium podľa slovenských biskupov. Dozvedeli by sme sa z neho, že sme takmer nenapraviteľní hriešnici, že sme nositeľmi kultúry smrti, a ak nebudeme voliť tých politikov, ktorých nám určia, budeme sa mať ešte horšie a po smrti sa budeme smažiť v pekle. Len úprimné slová o láske k blížnemu svojmu, teda napríklad aj k tomu s inou sexuálnou orientáciou, by v ňom opäť chýbali. A po prečítaní toho evanjelia by nastalo v kostole hrobové ticho, iba pán premiér a pán prezident sediaci v prvej lavici by tíško zamrmlali : Amen.

       To už by nás rozčúlilo tak, že by sme tam nemohli vydržať ani minútu dlhšie a okamžite by sme sa vrátili späť, do dnešnej slovenskej rajskej záhrady a s úľavou by sme si vydýchli a radostne zvolali : Ako dobre, že nežijeme, teda neživoríme na tom našom Slovensku o dvadsať rokov neskôr, ale už dnes. Ako dobre, že sa dá ešte niečo zmeniť k lepšiemu. Ale čím začať ? Možno práve tým, že zmeníme tú našu holubičiu povahu.