To, že niečo smrdí v našom štáte, a poriadne, tušia už aj tí, ktorí najviac a možno v dobrej viere tlieskali všetkým, ktorí týmto odporným smradom zamorili a dodnes zamorujú Slovensko.
Áno, aj tí, ktorí tak hlboko a bezmedzne uverili bývalým i súčasným slovenským mesiášom a najmä ich sľubom o tom, že urobia zázrak a premenia vodu na víno, už prehodnocujú svoj názor na takých prorokov a prestávajú veriť na zázraky. Dnes majú oči pre plač a šomrú: „Smradi, vodu kážu, víno pijú?“
Áno, mnohí uverili aj tárajom, ktorí im bezočivo a bez škrupúľ tvrdili a stále tvrdia, že peniaze získané nepoctivým spôsobom nesmrdia, a teda, že smrad nie je smrad, ale veľkonočná voňavka.
Ale smrad je proste smrad. Klamstvo je klamstvo, podvod je podvod, krádež je krádež a trestný čin je trestný čin.
Každý vie, že zločincom nie je len ten, kto spácha zločin, ale aj ten, kto ho kryje.
Dnes už nie je podstatné to, ktorá vláda zamorila Slovensko väčším smradom. Dôležité je to, či sme ochotní dýchať ho aj naďalej a tlieskať rybám, ktoré smrdia od hlavy. Smrdia až tak, že ani amnestie, ktoré si už udelili, či dokonca plánujú udeliť, nás toho smradu nezbavia. A je preto nemysliteľné a odporujúce všetkým písaným i nepísaným zákonom, aby zločinci udeľovali amnestie sami sebe. Zločin je zločin. A trest nech je trest. Inak sa toho smradu nikdy nezbavíme. Naopak. Potrestáme sami seba ešte väčším, do neba volajúcim smradom.