Štát, teda vláda Roberta Fica, sa vraj už skalopevne rozhodla, že potrestá každého, kto odmietne pracovať. Zrejme takto potrestá najmä tých, ktorí odmietnu pracovať za mzdu, ktorá je buď rovná alebo podobná minimálnej mzde. Mnohí, a je ich z pochopiteľných dôvodov čoraz viac, ju nazývajú inak, výstižnejšie – žobračenka. Tá bola pre tento rok stanovená na neuveriteľných 405 eur. Samozrejme, vláda mieni aj naďalej trestať tých, ktorí odmietnu pracovať takmer zadarmo, teda za ešte neuveriteľnejších 62 eur. Trest vraj bude spravodlivý a primeraný. Kto nebude pracovať, nedostane almužnu. Kto nedostane almužnu, zahynie hladom. A snáď len potom, neskoro, ale predsa, si ten človek uvedomí, že odmietnuť prácu za otrockú mzdu alebo dokonca zneužívať štedré sociálne dávky sa nevypláca.
Ale možno sa tak nestane. Možno ten chudák včas pochopí, že poctivou prácou sa dnes neuživí a skúsi niečo iné. Nie, kradnúť nemusí. Veď na Slovensku už takmer nikto nekradne. Stačí ak bude úspešne kaliť a premiestňovať. A možno sa mu bude dariť až tak, že premiestni aj sám seba tam, kde už takmer žiadny trest nehrozí. A stane sa možno poslancom alebo ministrom. A vtedy ešte viac a definitívne pochopí, že nechápavých, neochotných a spurných treba potrestať. A ani jemu už nebude vadiť, že v Ústave Slovenskej republiky sa, okrem iného, píše:
Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Členovia vlády skladajú do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“
Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.
Božie mlyny melú pomaly, ale iste. Tie naše, postavené na slovenských mútnych vodách, zatiaľ len pomaly. Ale nikto sa snáď neodváži tvrdiť, že na Slovensku máme dve Ústavy. Jednu pre tých, ktorým je dovolené beztrestne trestať nevinných ľudí za to, že nie sú ochotní pracovať takmer zadarmo. A druhú pre tých, ktorí sa musia zmieriť s tým, že môžu byť potrestaní len za to, že odmietli pracovať, pretože odmena za prácu, tak ako o tom hovorí Ústava, nebola a nie je dostatočná na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
A možno sa predsa len mýlim. Možno sa na Slovensku nájdu aj takí ľudia, a nemusí ich byť zas až tak málo, ktorí budú tvrdiť, že máme aj tretiu Ústavu. A tú tvorí už mnoho rokov len šesť úprimných a pravdivých slov: Na Slovensku je to stále tak! A zdá sa, že tento stav ešte nejakú chvíľu vydrží. Ak by nás totiž vláda Roberta Fica chcela naozaj presvedčiť o tom, že chce spravodlivo trestať nielen neochotu pracovať, ale aj ochotu prijímať za toto ničnerobenie nekresťanské, zločinom zapáchajúce peniaze, musela by zaloviť v iných, mútnejších vodách. A mnohí už možno tušia, že predovšetkým v tých, v ktorých ryba smrdí od hlavy.