Každý národ má vraj takú vládu, akú si zaslúži. Ale dá sa to, našťastie i bohužiaľ, trochu pootočiť a upresniť: Každá vláda môže kradnúť len tak, ako jej to národ dovolí.
Takmer denne a v priamom prenose sme svedkami toho, ako sa naši politici, teda tí, ktorí sú práve pri moci, a tí, ktorí nám vládli pred nimi, a ešte pred nimi, navzájom obviňujú zo spáchania rôznych trestných činov. Najmä z toho, že kradli, kradnú a možno budú kradnúť, teda ak ešte bude čo, aj naďalej. Denne svojmu národu servírujú svoju polievočku a veria, že národ im ju opäť spapká. A ešte im aj poďakuje a zatlieska. Teda, každý z nás tým svojim zlodejom. Tým, ktorí očividne kričia krajšie a hlasnejšie: Chyťte zlodeja! Akoby verili, že nám počarovali až tak, že sme ochotní odpustiť im všetko. Aj to, že politik tu nie je na to, aby klamal a kradol, ale na to, aby nám slúžil. Včera ako dnes.
V Britskom kráľovstve poddaní jej Veľičenstva práve v týchto dňoch riešia brexit. Národ rozhodne a politici sklopia uši. Aspoň na chvíľu. My v našom ústavnom štáte riešime iný exit. Ten náš. A po svojom.
Mnohí Slováci už iba neveriacky krútia hlavou. A mnohí si aspoň položia otázku: Sú na vine politici, alebo národ, ktorý im toto všetko dovolil? Je táto otázka naozaj taká ťažká? Alebo naopak, je až priveľmi ľahká a odpoveď na ňu pozná každý? V rozprávke H. Ch. Andersena kráľovi poddaní riešili podobný problém. A boli by ho riešili dodnes, keby malé dieťa, ktoré nebolo pokakané ani z vladára, ani z jeho radcov a najrôznejších politických krajčírov, nezakričalo: Kráľ je nahý!