Slovo holokaust je možno, ak nie iste, najstrašnejším slovom v slovníku tvora, ktorý si hovorí homo sapiens. Autorom termínu holocaust je zrejme Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny za mier a zároveň autor knihy Noc, v ktorej toto slovo použil. O jeho konkrétnej definícii a význame sa radšej nebudem ani zmieňovať. Ani o tom, že na svete je ešte stále dosť bláznov popierajúcich jeho existenciu, či dokonca aktívne podporujúcich vznik jeho súčasného, či budúceho podobenstva.
Slovo eurokaust je iné, menej známe slovo. Neviem, kto je jeho autorom. A len tuším, zimomravo cítim, čo je, alebo presnejšie, čo by mohlo byť jeho obsahom. Ale cítim aj to, že mi nemôže byť ukradnuté, že ma znepokojuje, že je pre mňa veľmi, veľmi … , teda priznám sa: Mám z neho strach.
A hlavne v týchto chvíľach, keď sa v Európe odohráva to, čo sa odohráva. Keď sa takmer nikto neodváži byť prorokom. A snáď nikto ani len netuší, či zvíťazí zdravý rozum, alebo zvrátená a hlúposťou politikov živená túžba po ľahko ovládateľnej a lacnej pracovnej sile, nech je hoci aj z pekla. Šialená túžba po ponížení a zotročení človeka. Prehlušovaná falošnými výkrikmi: Zvládneme to!
Naozaj nám neostáva nič iné len dúfať? A tíško šepkať otázky? Byť, či nebyť? Zabiť, a byť? Alebo nič nerobiť, a predsa veriť na zázrak? Nie, tomu neverím. Ale verím tomu, že slovo eurokaust nebude musieť nikto a nikdy používať. Že zostane navždy len prázdnym slovom. Bez významu, bez chuti, bez farby a zápachu.