To, kto sú v súčasnosti najmocnejší hráči posúvajúci figúrky a určujúci priebeh hry na svetovej šachovnici, pochopil snáď už takmer každý. Ak nie, je zrejme najšťastnejším človekom na planéte Zem. Alebo je génius. Ale medzi nimi vraj veľký rozdiel nie je.
Tá pomyselná šachovnica občas pripomína veľké, vlhké a voňavé hnojisko plné chrobákov a červov. Pobehujú po ňom sliepky rôznej sorty a veľkosti a zo všetkých síl sa snažia uchmatnúť si najšťavnajtejšie sústo. Niektorým sa to darí viac, niektorým menej, a možno práve preto niektoré nadávajú, teda kotkodákajú viac a hlasnejšie, iné menej a tichšie. Každá tak ako jej zobák narástol. Občas sa niektoré z nich kvôli nejakej prkotine pustia do seba s takou vervou, že celkom zabudnú na slušné chovanie, ba aj na to, aké je ich skutočné poslanie, a perie len tak lieta. Našťastie je na tom hnojisku aj kohút, ktorý vždy v správnej chvíli a správnym spôsobom zasiahne tak, že sliepkam spadne hrebienok. A nastolí poriadok a mier. Horšie je, ak sú na tom hnojisku kohúty dva. Rovnako mocné a rovnako múdre. Ale každý si myslí, že je predsa len o niečo múdrejší a mocnejší ako ten druhý, a teda väčší mierotvorca, a ani v sne ho nenapadne, že ten druhý si myslí presne to isté. A vtedy je naozaj zle. Hnojisko sa mení na bojisko. Bijú sa už nielen sliepky, ale aj kohúty. Len tie červy a chrobáky pokojne vyčkávajú, akoby vedeli, že trpezlivosť ruže prináša, a im aj to, čo majú najradšej.
Samozrejme, najmocnejší hráči nášho sveta sedia nad úplne inou šachovnicou. A ich hra pripomína skôr prípravu na Armagedon. Mená a tváre tých kohútov, ba dokonca aj niektorých sliepok, každý pozná. Jeden z nich sa nedávno rozplakal uprostred vlastného prejavu, v ktorom kritizoval Američanov a ich vášeň pre zbrane, teda sám seba. Druhý kohút zas oznámil celému svetu, že jeho krajina chystá ďalšie masívne a neohlásené cvičenia a ešte razantnejšie prezbrojovanie. A jedna z tých sliepok neustále kotkodáka: Zvládneme to!
Áno, poznáme ich, ale často nám neostáva nič iné ako veriť, že nepatria k tým najšťastnejším ľuďom na planéte Zem, o ktorých som už písal vyššie. Veď najlepšie vedia, že hra, ktorú rozohrali, nemôže mať víťaza. Len porazených. A vedia to aj všetci kibici, ktorých je, ako vieme, pri každej hre vždy neúrekom.
Zrejme aj pápež František, ktorý len prednedávnom prekvapil svoje ovečky tým, že priznal svoje hriechy, a zároveň skromne, bez toho, aby sa povyšoval nad ostatných kibicov pri šachovnici, prijal úlohu jedného z nich. Nečudo, že mnohí to už teraz označujú za najväčší zázrak, ktorý pápež František doteraz učinil. Oveľa väčší ako ten, ktorý síce nevykonal, ale niektorí ľudia sú presvedčení, že tak v najbližšom čase určite učiní, a rozhodli sa, že mu udelia Cenu Karola Veľkého, jedno z najprestížnejších európskych ocenení.
Toto vyznamenanie bolo až doteraz udeľované tým, ktorí sa významným spôsobom zaslúžili o zjednotenie Európy. Pápež František tak bude, samozrejme, ak ho naozaj príjme, možno prvým človekom oceneným za niečo, čo ešte nevykonal, ale možno vykoná. A bol by to zázrak, keby mu v tom niečo zabránilo. Teda prijať tú cenu. Čo na tom, že Karol Veľký nebol len ten, kto prvý zjednotil západnú Európu, ale predovšetkým ten, kto v roku Pána 805 a 806 krvavým mečom a pod záštitou Kopije osudu vraždil Slovanov a plienil ich obydlia. Nuž, ani zďaleka nie je ešte všetkým dňom koniec. Ani zázrakom.