jozefcuj

Ani Jorge Mario Bergoglio, ktorý bol 13. 3. 2013 zvolený za pápeža, ten, ktorý tak rád cestuje autobusom mestskej hromadnej dopravy, hoci by si mohol dovoliť oveľa luxusnejší dopravný prostriedok, nebol vždy tým, čím je dnes, ba dokonca nebol a ani dnes ešte nie je tým, čím by mohol byť.
To, čo si predtým čvirikali iba vrabce na streche, vie dnes už takmer každý, dokonca i on. Pápež František sa totiž prednedávnom predsa len priznal, a bez mučenia, že, veru, nie je až taký neomylný, ako si to mnohí mysleli, či dokonca v to skalopevne verili. Priznal sa dokonca aj k tomu, že on, najvyššia hlava katolíckej cirkvi, zástupca Boha na Zemi, sa zas až tak veľmi nelíši od nás, obyčajných smrteľníkov, a tiež niekedy zhreší.
Nuž, sympatický človek, a pravdovravný, povedal som si hneď ako som sa to dozvedel. Netají to, čo tajiť nemusí. A možno bude ešte úprimnejší a prezradí nám aj to, akých hriechov sa to vlastne dopustil. Veď keby sa k tomu naozaj odhodlal, iste by ho následovali aj ostatní cirkevní hodnostári. Je veľmi pravdepodobné, že jeho verejná spoveď by pomohla nielen jemu, ale aj nám, rovnakým, ba možno ešte väčším hriešnikom ako je on. Veď sme iba ľudia. A nič nás nepoteší viac ako to, keď zdochne koza nielen nám, ale aj najbohabojnejšiemu susedovi.
Áno, pápež František je múdry muž a veľmi dobre vie, čo robí. Keď už povedal A, nech povie aj B. Možno naozaj dozrel čas a je nevyhnutné otvoriť okná a vyvetrať. Otvoriť ústa a netvrdiť vždy len to, že psi štekajú, a karavána ide ďalej. Veď čím viac sa človek poučí na chybách a hriechoch iných, tým menej si popáli kožu na tých svojich. My by sme sa poučili, a jemu by sa tou verejnou spoveďou uľavilo tak, ako každému hriešnikovi, ktorý sa úprimne vyspovedá. Ak sa tak naozaj rozhodol, a je skalopevne presvedčený, že nestačí, aby sa hriešny človek spovedal len a len Bohu, ale aj ľuďom, nech prvý položí na zem pomyselný kameň a urobí to, čo si zaumienil. Ak by to skutočne urobil, ešte viac by sa priblížil k obyčajným ľuďom. Aj k tým chudobným. Mohla by tak vzniknúť celkom pekná a pokoryplná tradícia.
Samozrejme, nemusel by sa nám spovedať tak často, ako to robil doteraz, keď sa spovedal iba vyvoleným ľuďom, presnejšie povedané vyvoleným mužom. Pretože ženám, napriek tomu, že už dávno nežijeme v temnom stredoveku a prestali sme s upaľovaním bosoriek, je toto právo upierané dodnes. Možno ho trápi práve to, a jeho priznanie je iba prvým krokom, prvým vážnym pokusom odstrániť túto do neba volajúcu nespravodlivosť. Áno, aj slepí to už vidia. Aj hluchí to už počujú. A dávajú na známosť, že niektorí z tých mužov, ktorí ho spovedali, boli možno ešte väčší hriešnici ako on. A doteraz v sebe nenašli dosť odvahy, aby sa nám k tomu verejne priznali. A možno ani nepatria k tým, čo vedia udržať jazyk za zubami, čo mohlo viesť k tomu, že nakoniec sa aj tak nič neutajilo, ale šírilo sa to od ucha k uchu, od úst k ústam. A práve tak sa stáva, že z toho, čo iba fajčil na záchode, je zrazu záletník a zlodej.
Nie, celkom by nám stačilo, keby tak urobil raz, dvakrát do roka. Napríklad počas pápežského požehnania Urbi et orbi, ktoré je spojené nielen s pápežovým prejavom, ale aj udeľovaním plnomocných odpustkov. Pápež František by tak zabil niekoľko múch jednou ranou, prekabátil by tých, ktorí chceli prekabátiť jeho, a ukradol by vietor z plachiet mnohým neprajníkom, prekrucovačom pravd a polopravd, dokonca aj Desatora. Požehnal by nám, úprimne by sa vyspovedal zo svojich hriechov, a nakoniec by udelil odpustky všetkým ľuďom, ktorí požehnanie prijali, teda aj tým, ku ktorým sa dostalo prostredníctvom rozhlasu, televízie alebo iných telekomunikačných prostriedkov. Samozrejme aj sám sebe. A my by sme ho milovali ešte viac a všetko by sme mu odpustili. Aj to, čo nevykonal, a mal. A šepkali by sme: Ajhľa, človek.