jozefcuj

      Z mnohých úst a čoraz častejšie a nástojčivejšie počujeme dnes slová: Komunisti, nech už boli akí boli, vedeli zaistiť aspoň to, že každý, kto chcel a mohol pracovať, prácu dostal. Na druhej strane je známe aj to, a možno aj mladej generácii, že heslo “ Kto nepracuje, nech neje ! „, si sfanatizovaní komunistickí pohlavári obľúbili až tak, že tých, ktorí sa práci vyhýbali, označili za príživníkov a zatvorili do basy.

      Dnešní mocipáni sa už zmieneným heslom neriadia. Možno preto, a možno práve preto, že vo svojich vysokých a zodpovedných funkciách a úradoch odvádzajú činnosť, ktorá sa dá len veľmi ťažko nazvať prácou. Skôr obohacovaním sa na úkor ostatných. Veľmi dobre totiž vedia, že dnes sa dá dostať ku koláčom aj bez práce. A veľmi dobre vedia aj to, že trestanie ľudí basou len preto, že nepracujú, by bolo nielen bičom, ktorí by uplietli sami na seba, ale predovšetkým zbytočné, nákladné a nezmyselné. Veď ak je dnes na Slovensku približne 400 000 nezamestnaných, a oni by ich naďalej trestali podľa komunistického zákona o príživníctve, museli by pre nich postaviť desiatky, ba stovky nových väzníc a museli by sa zrejme neustále zaoberať myšlienkou o tom, či je v nich konečne dostatok miesta pre všetkých, a v prípade, že pravda a spravodlivosť predsa len zvíťazí, aj myšlienkou o tom, či je v nich dostatočný komfort a podmienky znesiteľné pre všetkých, teda aj pre nich.

      Ak by dnes niekto robil prieskum verejnej mienky a pýtal sa respondentov z radov nezamestnaných a tých, ktorí pracujú za smiešne almužny, ako oslávili 1. máj, Sviatok práce, dočkal by sa iste úprimných, šťavnatých a možno aj palicovo – hrčotvorných odpovedí. Tí ľudia majú v dnešnej dobe celkom iné starosti a problémy. Sviatok práce mnohí z nich vnímajú ako ďalší kopanec od štátu, ako ďalší pľuvanec do tváre z úst tých, ktorí im predtým sľubovali hory – doly, prácu a istoty. A dnes nielenže svoje sľuby neplnia, ale ešte im aj tvrdia, že oni nič, že oni sú len muzikanti, že za všetko zlé môže hospodárska kríza a tlupa nenažratých goríl. Oni, aj keď by tak veľmi chceli pomôcť aspoň tým najbiednejším, tým, ktorí prišli o prácu, o strechu nad hlavou, im pomôcť nemôžu. Pretože tam, kde nič nie je, ani čert neberie. Ale nič im nebráni, keďže chudoba na Slovensku nemyslí na nič iné iba na to ako zneužiť sociálne dávky, navrhnúť a prijať také zákony, ktoré už nielen obrazne, ale doslovne berú žobrákovi aj to posledné – žobrácku palicu.

      No a čo ? Hovoria si. My máme svoje sociálno – demokratické svedomie čisté. Čistejšie ako tí pred nami. Aj bohatým sme už nejaké tie drobné zobrali. A ešte zoberieme. Čo na tom, že inou formou im to mnohonásobne vrátime. My predsa nie sme ako komunisti. Nezatvárame ľudí do žalárov len preto, že nepracujú, že sú príživníci. A že mnohým z nich by bolo predsa len lepšie v base, kde by mali aspoň strechu nad hlavou a zaistenú skromnú stravu ? Nie, to by bolo príliš drahé. Musia si pomôcť sami. Na Slovensku je veľa mostov a v kontajneroch sa ešte vždy nájde aj niečo pod zub. Veď kríza možno raz skončí. A zas bude dobre. Nám.